Nerozlišovanie


Omezení lidé obviňují jiné.
Průměrní lidé obviňují sami sebe.
Moudří považují každé obviňování za pošetilost.

Epiktétos


Úžasné, ako sa občas myslitelia, pochádzajúci z rôznych tradícii a časov, myšlienkovo stretnú.

Tento výrok je podľa mňa presne to, čo sa doporučuje v yoge: nehodnotiť, netúžiť ani neodmietať ani nerozlišovať, v ideálnom prípade “mať to za sebou“.

Toto je presne príklad na nerozlišovanie.

Nie je to ale zadarmo: človek musí byť duševne fit, a mať dostatok energie, aby vedel odolať obviňovaniu. Je to ako kráčanie po hrane: keď je človek fit a má dostatok energie-odvahy, tak sa to dá, ináč skončí v “stave s najnižšou potenciálnou energiou”… Alebo ako som to napísal inde: “Treba prestať odmietať negatívne veci a naopak prestať vítať príjemné či priaznivé: v skutočnosti netreba ani jedno, ani druhé; treba byť pri oboch bdelý. Čo najostrejšie bdelý.”

V tejto súvislosti si spomínam na peknú historku z Merežkovského knihy o Leonardovi da Vincim: rozzúrený florentský dav práve vešal na námestí Savonarolu — a Leonardo stál na moste, a pokojne kreslil skice toho, čo videl.

Presným opakom toho sú ľudia postihnutí jednostrannou (čo aj výkonnou) mysľou, bez rovnováhy, plní nenávisti, ktorí však dostanú možnosť jednať.To je najväčšie nešťastie a zdroj všetkých problémov v spoločnosti. Lenže, zdá sa, k jednaniu je potrebná práve taká jednostrannosť a nevyrovnanosť mysle.

Pokiaľ ide o mňa, moja najčastejšia reakcie je obviňovanie seba (resp. ani nie tak sebaobviňovanie, ale hľadanie, kde som mohol chybu urobiť ja — toto je podľa mňa “choroba z povolania”), ale druhá — s malým odstupom — najčastejšia reakcia je že nehľadám “kto to zavinil”, ale “akým mechanizmom, postupom sa daný problém vytvoril”. V každom prípade je to lepšia a hlavne užitočnejšia stratégia: je väčšia pravedpodobnosť, že sa problém vyrieši, lebo ľudia spolupracujú, a spoznanie mechanizmu, ktorý vedie k zlyhaniu zabráni s veľkou pravdepodobnosťou jeho opakovaniu v budúcnosti.

Nezvyklý pohľad na antropický princíp


Antropický princíp vzrušuje už dlho nielen mňa, a celkom často o ňom vidím články.

Teraz som narazil na zaujímavý iný pohľad na AP, ktorý do značnej miery devalvuje jeho príťažlivosť (ukážka je z knihy “Marcelo Gleiser: Trhlina ve stvoření světa – Nová vize života v nedokonalém vesmíru Argo a Dokořán 2012″).

Dovolte mi vyjádřit se trochu jinak. Představte si člověka, jenž vstoupí do knihovny. Umí mluvit a číst jenom česky. Prohlíží si svazky knih a začne se podivovat nad skutečností, že jsou všechny v češtině. „Není úžasné, že všechny knihy jsou zde v češtině? Kdyby byly v jiných jazycích, anebo kdyby se občas některá písmenka změnila, třeba a a e na japonské znaky, nedávala by mi žádná z těchto knih vůbec žádný smysl. Určitě to znamená, že tahle knihovna byla „ušita na míru” právě mně, abych se mohl radovat z nádherných literárních děl! Musím být tedy opravdu důležitý.” V silné verzi antropického principu by tato osoba dokonce vyvodila, že ona knihovna musela být záměrně postavena pro ni a ostatní česky mluvící lidi.

Ve slabé verzi antropického principu by existence knihovny s českými knihami osobu nijak nepřekvapila. Protože určití lidé umí číst jenom česky, některé knihovny pochopitelně budou mít jenom svazky knih psaných v češtině. V téže knihovně bychom mohli najít i knihy v mnoha ostatních jazycích, ale jenom ty v češtině budou „ušité na míru” dané osobě a jejím jednojazyčným spoluobčanům. Knihy v ostatních jazycích budou sloužit jiným „typickým čtenářům” (gramotným) navštěvujícím stejnou knihovnu. (V uvedené analogii je knihovna Vesmírem a čtenáři jsou „typičtí” pozemšťané a mimozemšťané v roli jeho pozorovatelů.) Mohou existovat také knihovny s knihami, které nedávají vůbec žádný smysl, například když je jejich text náhodnou změtí písmenek anebo jenom opakují stále stejné písmenko či jsou dokonce úplně prázdné. Zmíněná osoba by usoudila, že takové knihovny by postrádaly své „typické” pozorovatele.

Inými slovami — vo svetle prirovnania — skôr sa jedná o ilúziu rozumu, ako a prírodovedecký fakt.

Posledné obrady


V zásade som prívržencom eutanázie: netreba čakať kým choroby a utrpenie oberú človeka o zvyšky rozumu a dôstojnosti. Malo by sa to stať po zrelom uvážení všetkých zúčastnených. A to aj vtedy, keď ide z môjho pohľadu o ústupok, pretože mi nie je jasné (keď som čítal, čo ten smrtiaci koktail obsahuje), či a nakoľko si človek udrží vedomie, a nakoľko sa jedná len o zaspatie a smrť v spánku.

Nedávno som však čítal o pojazdných ambulanciách, ktoré “prinesú človeku smrť až domov”, na telefonickú objednávku. Tak v tomto prípade ozaj neviem, či sa nejedná o ľahkovážny — v najhlbšej podstate konzumný — prístup k smrti, z ktorého sa už celkom vytratí akýkoľvek pojem “sviatosti”. Aby som sa jasnejšie vyjadril: nemalo by nikomu byť bránené umrieť, keď cíti, že život je pre neho neúnosne ťažký, ale nemalo by sa to diať takýmto konzumentským, “instantným” spôsobom.

Presný opak tohto konzumného prístup bol popísaný v dodatku Grofovej knihy — popis vedomého prístupu Aldousa Huxleyho k smrti.

Aldous Huxley stál trochu bokom mojich záujmov, aj keď som o ňom vedel, vedel som o ňom len, že bol spisovateľom ale nie to, že “zemřel tak, jak žil, a sice snaže se ze všech sil rozvinout v sobě naplno jednu ze zásadních vlastností, kterou doporučoval i ostatním: vnímavost”.

Vec, ktorú som si odjakživa v súvislosti so smrťou prial bolo, aby som odchádzal nie v spánku, nie v nejakom utlmení liekmi, nie zbavený zmyslov a dôstojnosti bolesťami a utrpením, ale ticho a vedome, vediac, že odchádzam kamsi do neznáma — a udržať si vedomie tak dlho, ako sa len dá, čo aj po fyzickej smrti.

Ale tento ideál Aldouse Huxley sformuloval omnoho krajšie a precíznejšie (str. 349 Grofovej knihy): “Poslední obřady by měly člověku vědomí spíše posílit, nežli oslabit, a ještě ho zlidštit, než mu na lidskosti ubírat”.

Lepšie formulácia si mi to javí preto, lebo dodržať tento ideál vedomého umierania len vlastnými silami je temer nemožné: dokazuje to podľa mňa i to, že i tibetskí lámovia — a to sú teda naslovovzatí profíci, a venujú sa týmto veciam už stovky rokov — si čítajú Tibetskú knihu mŕtvych. Vyzerá to teda tak, že aj keď sa u nás hovorí, že v smrti je človek sám, nie je to asi celkom správne, a tak ako pri príchode na svet a celý život nie je sám, ale mu pomáha ľudská komunita, takisto by asistencia blízkych osôb mala byť i pri jeho smrti.

Pri umieraní Aldousa Huxleyho mu asistovala jeho druhá manželka, Laura.

V podstate mu podala LSD, potom, keď v určitej fáze akceptoval, že musí umrieť (prejavilo sa to uvoľnením, a ukončením boja so smrťou), mu začala — v podstate sugerovať — že je ľahký a voľný, a že sa odpútava hore a ku svetlu, do dokonalej lásky.

“Cukání ustalo, dech se mu začal zpomalovat a neobjevil se ani náznak svalových stahů ani zápasu. Pouze se mu zpomaloval dech, život ustával, ale nijak dramaticky, končil spíš jako závěr skladby, která postupně doznívá sempre piu piano, dolcemente… až v 17:20 vydechl naposledy.”


Vlastne za najväčší úspech tohto prístupu považujem, že sa to podarilo bez drám, zápasov, odmietania a utrpenia.

Myslím, že takýto vstup do barda — pokiaľ teda, také niečo existuje — je optimálny. Nepopieram, že si to vyžaduje nadpriemernú odvahu aj od subjektu, aj od okolia: ale čo iné je ľudská existencia, ako prepracovávanie sa k odvahe? A aké lepšie riešenie by tu mohlo existovať? Vkotúľať sa do barda dezorientovaný a vystrašený? Aj keď je otázou, či naše bežné vedomie a odvaha je absolútnou hodnotou, platnou “tu” i “tam”, alebo nám žiadna “jasná myseľ” za tou hranicou nakoniec nie je k ničomu?

NDE


Začal som čítať od S. Grofa “Lidské vědomí a tajemství smrti”. Na túto tému existujú mračná literatúry, ale žiaľ zďaleka nie z dôveryhodných (aspoň pre mňa) zdrojov. Grofa beriem vážne — napriek tomu, že ho ocenenil Sisyfos — pretože ho považujem za akademika, resp. profesionálneho psychiatra, ktorý píše (aspoň dúfam) o overených veciach. To, že ho odmenil Sizyfos, ma vôbec netrápi, pretože tam zasadajú (aspoň čo som sa zbežne zaujímal) hlavne predstavitelia “tvrdých vied”, pre ktorých nielen Grof, ale celá psychológia a veľká časť psychiatrie si “en bloc” zaslúžia bludný balvan.

Problém smrti síce ešte nemám na “dennom menu”, ale predsa ma zaujíma. Odjakživa. Dokonca, teraz, keď čítam túto knihu si myslím, že som možno kedysi dávno zažil zážitok blízkej smrti — takúto možnosť uvádza pri ťažkom alebo násilnom ohrození života, napr. topenie, záškrt, nehody a pod.

Ja som ten záškrt mal, a mal celkom ťažký priebeh, dostali ma z toho údajne na poslednú chvíľu.

Je celkom možné, že ten zážitok blízkej smrti (NDE – near death experience) tu bol. Len som mal smolu, že to bolo v útlom detstve (asi ako dvojročný), takže sa na to nepamätám. Napriek tomu si myslím, že nejaký podobný zážitok tu musel byť, pretože následky, ktoré popisujú ľudia, ktorí toto absolvovali, ma sprevádzajú po celý život: vecný postoj k smrti, určitá zmierenosť so životom i smrťou a “staranie sa o vlastné veci”.

Pocit, že svetom len prechádzam, takže som sa nikdy nezariaďoval v živote tak ako sa človek zariaďuje vo vlastnom dome, skôr ako sa zariaďuje v hoteli. Dá sa debatovať či je to dobre, alebo zle, fakt je ale ten, že som sa tu na svete vždy cítil skôr ako v (dobrom) hoteli, než ako vo vlastnom dome. A hlavne, vôbec ma to netrápilo, proste som to bral ako fakt.

Druhý postoj, ktorý si od útleho detstva pamätám, a ktorý môže byť dôsledkom NDE, je, že som nikdy nechápal, prečo si ľudia navzájom ubližujú. Tak ako sa pri detských hrách kvôli maličkosti strhne bitka, prvá vec čo ma napadlo nebolo sa brániť, ale prvý bol pocit nepochopenia: k čomu je to dobré? Akýsi nadhľad nad konfliktom — aj keď som bol účastníkom — mi zostal až do dospelosti (aj keď tu k tomu mohlo masívne prispieť meditovanie) a prípadov, keď som sa dal strhnúť k jeho prežívaniu, by som ozaj mohol spočítať na prstoch jednej ruky.

A posledná vec, ktorú by som tiež pripísal tomuto eventuálnemu zážitku NDE je akási nezviazanosť konvenciami, spoločenská neusadnutosť a nezaradenosť, napriek tomu, že som v živote nemal veľa problémov s ľuďmi. Vždy som (bez veľkého trápenia či snahy) kráčal svojou cestou, nepotreboval som zapadnúť do žiadnej spoločnosti, priateľských vzťahov, klík a podobne. A keď som už bol dospelý, tak som programovo volil také činnosti, vzťahy, profesie apod. ktoré moju nezávislosť a slobodu zväčšovali, namiesto aby ma zaradili do nejakého rámca.

Neviem, či tieto veci majú priamu súvislosť s NDE alebo či majú nejaký iný, hlbší dôvod. Celá vec ma napadla až pri čítaní tejto knihy. Nikdy som tej historke so záškrtom neprikladal zvláštny význam, ale pri čítaní tejto knihy sa to dostalo do celkom iného svetla. Ktovie ako to vlastne je?

Ako je toto všetko možné…


Toto fascinujúce videjko si zaslúži vložiť i na tieto stránky. Myslím, že v každom, kto ho vidí, zanechá pocit úžasu, ako dokonale orchestrovane to všetko prebieha; včítane testov pohybu rúk a nôh.

Ale myslím, že hlavný pocit, ktorý toto videjko zanecháva — aspoň u mňa — je, že “ako je toto všetko možné”…

Semafory


O tejto téme som už chcel kedysi písať, ale až teraz sa mi do rúk dostala dostatočne frapantná videoukážka.

V yóge, bojových umeniach, a podobných ezoterických praktikách je často reč o “energii”, “ki”, “čchi”, práne a podobne. Ponechajme teraz stranou, že ma vždy vytočí, keď niekto iný, ako fyzik hovorí o energii.

Príkladom aplikácie tejto “ki” je v nasledovnom videu, pri aikide. Ja sám som niečo takéto nikdy nezažil, takže to nemám z prvej ruky, ale z videa to vyzerá, ako keby Majster Janagi Rjúkchen zrážal útočníkov svojou energiou “ki”: vôbec sa ich nepotrebuje ani dotknúť.

Na toto sú podľa mňa možné dve vysvetlenia: prvé, že tu skutočne existuje, alebo je vyžarovaná energia, ktorá pri dostatočnej vycvičenosti Majstra a jeho dostatočnej sústredenosti spôsobí zmenu na fyzickej úrovni. Druhé vysvetlenie je najjednoduchšie vysvetliť na príklade. Predstavme si križovatku, na ktorej je rad aut. Keď zasvieti zelená, rad áut sa pohne, keď zasvieti zelená, autá zastanú. Keby sa na túto situáciu díval Marťan, ktorý by nepoznal podstatu fungovania semaforov a áut, tak by pravdepodobne vytvoril teóriu, podľa ktorej červené svetlo semafóru vyvoláva pole, ktoré zastaví pohyb všetkých áut, ktoré sú na dohľad od semaforu, kým zelená svetlo pôsobí na autá silou, ktorá ich dá do pohybu. My však vieme, že takto to nefunguje, a príčina toho, že sa auto pohybuje alebo stojí je v aute samom, resp. v jeho vodičovi, ktorý sa správa podľa prijatých konvencií: na červenú rozbehne auto, na zelenú ho zastaví.

Ktorá teória je správnejšia? Odpoveď naznačuje druhé video:

Na tomto videu Majster narazil na bojovníka, ktorý teóriu “ki” ignoruje, a spolieha sa na techniku. Alebo tiež povedané v terminoĺogii predošlého príkladu, v aute nie je vodič, prípadne je, ale je slepý. Tento bojovník nejedná podľa (nevedomky) prijatých konvencií, a zaútočí bez ohľadu na nejakú “ki”: a ajhľa, žiadne “ki” nepomôže a Majster je na zemi.

Myslím, že v týchto dvoch príkladoch je povedané, kde sú hranice nadprirodzena.

Podľa mňa, toto je aj podstata “zázračných uzdravení”, Hitlerovho magického pôsobenia na masy, a podobných zázrakov: nevyžaruje tu žiadna zvláštna energia, žiadne vyššie sily, ani nič podobného. Podstatou je tu práve to vnútorné nastavenie každého z nás, ktoré spôsobuje, že akonáhle narazíme na dostatočne silnú autoritu, ktorú tak vnímame, tak my sa prispôsobíme, a napr. sa vyliečime. Alebo nejakým iným spôsobom prekonáme svoje hranice.

T.j. v podstate je to autohypnóza.

To samé sa týka napr. kliatby, alebo naopak, požehnania.

To vysvetľuje aj potrebu konsekrácie kráľov, cárov, pápežov, guruov, lámov a podobných — v skutočnosti nič viac, než politikov — postáv: ide o to, aby keď sa k nim obyčajný človek priblíži, tak sa automaticky prepol do “prijímacieho módu”. V tomto smere kráľovské popravy v anglickej či francúzskej revolúcii veľmi odpomohli viere v ich posvätný charakter. Ale pokusy týmto smerom (teda, smerom k zachovaniu “posvätnosti” vybraných osôb) sa činia neustále — lebo ináč by sa možno spoločnosť rozpadla.

Títo ľudia, alebo aj zázračné miesta, obrazy, sochy — to sú vlastne také semafory, ktorým my sami (nevedomky) prispôsobujeme naše chovanie. Skutočné tajomstvo a nevysvetliteľno je v nás samých.

Tibet 2012


Tibet


Rok sa s rokom zišiel, a zase je tu výročie Tibetského povstania, aj so štandardnými sprievodnými znakmi.

Čo sa udialo za posledný rok? Najlepšia (a vlastne jediná dobrá) zpráva o ktorej viem, je, že sa dalajláma vzdal svetských právomocí. Toto považujem za veľmi rozumne, aj keď tým tibetská politika nastúpila cestu, dláždenú všetkými neduhmi svetskej politiky. Ale myslím, že tento krok bol nevyhnutný, aby sa zachovala “posvätnosť” dalajlámu a jeho úradu. Posvätnosťou tu rozumiem jeho nespájanie s drobnými, banálnymi, každodennými neúspechmi, aké politika prináša– pozícia, podobná pozícii anglickej kráľovnej, katolíckeho pápeža, alebo ajatolláha Chameneího v Irane.. Takže, to je krok správnym smerom… a teraz by to ešte chcelo (povedané Stalinovými slovami) pár divízií…

Možno sa na túto tragédiu — a bezpochyby je to tragédia, vraždenie národa a kultúry — ale treba pozrieť i z pozitívneho hľadiska: čo to prinieslo, okrem utrpenia a ľudských tragédií. Niekde — len už neviem dohľadať, že kde — som čítal nasledovný citát: “V dobe rozmetania kláštorov bol tibetský buddhizmus (podľa svedectviev z 2. ruky) už v úpadku a vlastne sa mu stalo dobre, že s príchodom na západ musel reformulovať celú svoju doktrínu”. Podobný názor som našiel aj v celku vecne písanom článku na tému “tibetský buddhizmus“.

„Ľudová stránka tibetského náboženstva bola zanechaná v okupovanom Tibete, čo je zároveň jednou z príčin toho, že tibetský budhizmus sa na Západe vníma ako systematickejší, než akým v skutočnosti je či aspoň prv bol. Temné a trochu chaotické stránky tibetského budhizmu boli zanechané za hrebeňmi hôr na okupovanom území a tibetský budhizmus sa na Západe zjavil znovuzrodený a akosi očistený.”

Chcem teda veriť že to všetko zlo prinieslo pre samotnú doktrínu niečo dobrého, a pomohlo ju prečistiť a zreformovať.

Ostatné články, ktoré som čítal (okrem osobných útokov na dalajlámu), boli fakticky písané pod vplyvom čínskej propagandy, štýlom “ja o koze, ty o voze”. Pochvaľovali si, koľko Čína nainvestovala do tibetskej ekonomiky, a ako to ohromne pomôže, a absolútne ignorovali fakt, že o to (a Číňanov samotných) Tibeťania podľa všetkého až tak nestoja. Na druhej strane som našiel i celkom pekný článok o histórii a dalajlámovi , aj keď politické riešenia, ktoré tam boli navrhované mi pripadali veľmi naivné a utopické.

Pripadá mi to ale hodne nezvyklé a dôstojné, že sa ani po 50tich rokoch nevzdávajú… aj keď neviem, nakoľko sa to dá pripísať národnej povahe a nakoľko existencii takého svorníka národa, akým je dalajláma.

Prial by som si aby im to vydržalo, aby ukázali, že nenásilné oslobodenie je možné, že Gándhího prípad, nebol len neuveriteľne šťastnou zhodou okolností…

Priateľský svet

Uvedomil som si, že prebieha vo svete proces, ktorý je pomerne nový (vlastne prišiel len s počítačmi): svet sa začína antromorfizovať a poslúchať na slovo.

Ako to myslím.

To že sa (hlavne v mestách) vzďaľujeme od prírody je predmetom nárekov a sťažností už minimálne 50 rokov. Tym, že žijem v meste tak to platí v plnej miere aj pre mňa, a nemôžem povedať že drsná príroda — skôr macocha ako matka — by mi chýbala.

Ale vôbec nečítam nič o opačnom trende: tí čo žijú v civilizácii čelia inteligentnému — a viac-menej priateľskému — svetu, pretože začínajú byť obklopovaní inteligentnými a priateľskými strojmi: počnúc telefónmi, cez siete, inteligentné domy, či strojmi viac-menej prešpikované “inteligentné” mestá.

Ešte v časoch môjho detstva bola celkom jasná hranica medzi človekom a prírodou na jednej strane a strojom na strane druhej. Nech to boli výrobné linky, autá či vlaky, televízory či rádiá, stroj bol robustný, bolo ho treba obsluhovať nejakými pákami, kľukami, hriadeľmi, v najlepšom prípade robustnými prepínačmi: proste — s určitou dávkou preháňania — s tými strojmi bolo treba zápasiť.

To sa začalo lámať dakedy na rozhraní 60-70 rokov. Vlastne si spomínam, že keď som prvý raz prišiel do styku s IBM 370, tak ma nezaujala estetická stránka tohto počítača (a bol krásny, modrý, čistý a elegantný, a aj ovládacie knoflíky boli už jemné, malé, elegantné), ani to, že to bolo v klimatizovanej miestnosti, ale to, že so svojou obsluhou komunikoval v podstate anglicky: vedel svoje potreby formulovať na písacom stroji v angličtine, a naopak, operátor mu vedel zadávať príkazy tiež v angličtine.

A tento trend sa za posledných dvadsať rokov ešte urýchlil a dnes sa už dá povedať, že tie prístroje sa snažia byť “prítulné”: nejde tu ani tak o hlasové ovládanie (aj keď aj to je už podľa mňa na spadnutie, a za ním v tesnom závese príde “myšlienkové” ovládanie), ale o to, že sa prístroje snažia sledovať a prispôsobiť svoje chovanie ľudskému faktoru, “uhádnuť” čo chce užívateľ a vyjsť mu v ústrety. Internet je vlajkovou loďou tohto trendu.

Považujem to za prejav “zduchovňovania” sveta. Pokiaľ naozaj “Na počiatku bolo Slovo”, tak značí, že svet je akýsi veľký procesor, či počítač, s ktorým vie Boh (pokiaľ teda existuje) komunikovať.

Som rád tomuto svetu, lebo toto je svet pre takých, ktorí majú radi meditovanie a podobné aktivity. Pokiaľ teda neprepadnú jeho zvodom, ako je napr. túlanie sa po Internete.

Je to svet pre vnútorné ticho, jemnú súhru a pre spoluprácu s ním.

Myslím, že toto je pekný svet — aj keď nebude pre každého. Pokiaľ sa teda nezrúti vlastnou chybnou konštrukciou či nápormi barbarizmu a/alebo hlúposti.

P.S. 08.03.2012 A ešte jeden sifnifikantný jav: stroje sa stávajú nielen prítulnejšie, priateľskejšie, ale aj krajšie. A jedno či sú to autá, vlaky, televízory, počítače, alebo čokoľvek iné. Toto je tiež zaujímavé, a má možno spoločný význam s tou spomínanou priateľskosťou. Aj keď toto “krásnenie” je asi menej ľahko dokázateľný proces…

Stotožňovanie sa so sebou a Prebudenie


Čítal som nedávno kúzelný článok “Dozorci vzali cvičení vážně, pobili se navzájem” (lokálne tuto).

V podstate išlo o to, že pri nácviku potlačovania vzbury vo väznici, sa dozorcovia (rozdelení v rámci nácviku do dvoch skupín: “väzňov” a “dozorcov”) natoľko vžili do svojej úlohy, že sa pobili.

Samozrejme, prvá reakcia je, že sa človek pousmeje… Pri hlbšom zamyslení si spomenie na Zimbardov pokus, a uvedomí si, že to asi nie je len nejaká povrchná náhoda.

No a pri ešte hlbšom zamyslení dochádzam k tomu, že sa možno jedná o jeden zo základných mechanizmov našej inkarnácie: dlhou reťazou našich reakcií na aktuálne okolie počnúc narodením , končiac snáď smrťou sa postupne stále viac a viac stotožňujeme s určitou konkrétnou rolou v našom živote. Keby som sa bol narodil a bol vychovaný v anglickej kráľovskej rodine, bol by som (= cítil by som sa) princom. Keby na dedine v Afganistane, tak by som bol (= cítil by som sa) fanaticky veriacim muslimom. Je to akoby som bol pod vplyvom nepretržitej a neutuchajúcej hypnózy, resp. sugescie. Neustále korekcie (najprv zo strany rodičov, potom ostatných detí, školy, či pracovného a rodinného okolia) vedú k tomu, že sa vytvorí osobnosť, t.j. určité presvedčenie o sebe samom, svojich kvalitách. Je to niečo podobné, ako keď je dieťa vtiahnuté do hry. Akési obmedzenie širšieho vnímania, a jeho filtrovanie tak, aby zodpovedalo danej úlohe, danej roli, danej hre.

Trochu mi to pripomína i kmeňové buňky: tie sú tiež na počiatku života absolútne plastické, a postupne sa špecializujú, takže vlastne moje terajšie buňky majú pevne stanovenú, fixnú úlohu, aj keď dakedy, prapôvodne vznikli z kmeňových buniek.

Zaujímavé je, že tento mechanizmus pôsobí úplne “bezostyšne”. Pod tým rozumiem určitú drzosť života, že napriek tomu, že viem, že kedysi, povedzme v detstve, som bol niekým iným — mal som odlišné záujmy, preferencie, bolesti a radosti, napriek tomu mi drzo do očí tvrdí, že som bol neustále taký, ako som teraz, t.j. mám pocit kontinuity existencie.

Ja vlastne celkom chápem že si nespomíname na naše minulé životy. Je to presne tak, ako je to so spomínaním v tomto živote. Lebo, koľkokrát si spomenieme na udalosti povedzme spred desiatich rokov? A koľko si z nich pamätáme, resp nie pamätáme (to asi všetky), ale vieme si vyvolať, sprítomniť? A to ešte nehovorím o veciach, na ktoré si nechceme spomenúť (napr. že sú príliš traumatizujúce). Aj čo sa týka udalostí nášho života je naša pamäť deravá ako rešeto, tak prečo by mala byť lepšie čo sa týka minulých životov?

Ešte inými slovami, ozaj je asi pravdivé učenie, že vlastne nič také, ako “ja” neexistuje, nanajvýš existuje rad stotožnení s určitými rolami a vlastnosťami a ani jedno z tých stotožnení nie je pravejšie, ako niektoré iné. Kým sa tí dozorcovia mlátili, boli “väzňami” a “dozorcami”, a neboli “pravejšími” ani ako väzni ani ako dozorci.

V čom spočíva v takomto prípade “Prebudenie”? Asi najlepšie sa to dá formulovať negatívne: “NIE som väzňom”, “NIE som dozorcom”. Ale pozitívne (napr. “som v skutočnosti X.Y.” alebo “som v skutočnosti Duša”), je vlastne len prijatie inej roly, inej úlohy. Podobne, ako keby si “väzeň” povedal, že “som dozorcom”. Bolo by to len nahradenie jedného sebeklamu iným. Néti, néti… Ale má táto cesta koniec? Kým, čím zostanem, keď vyeliminujem všetky roly, keď sa dostanem na jej koniec?

Trik s kartami

Najprv si vyskúšajte trik s kartami, ktorý mi došiel nedávno mailom. Doporučujem ho stiahnuť lokálne, a tak ho púšťať; je to excelovský súbor.

Doporučujem ho — pred ďalším čítaním tohto textu — najprv párkrát vyskúšať a potom skúsiť prísť na to, ako funguje.

Toto patrí do skupiny klamov, či trikov, ktoré mám rád (napr. pred pár rokmi som popisoval podobný, aj keď lepší, lebo bol jednoduchší, týkajúci sa autobusu) ani nie tak preto, že by som mal rád hlavolamy, ako skôr preto, že mi pomáhajú pochopiť ako to funguje “u mňa doma” — a pravdepodobne i u väčšiny iných ľudí.

Na prvý pohľad vyzerá ten trik neuveriteľne. Proste zázrak.

Pritom je to len kombinácia povrchnosti, úzkej zemeranosti nášho vnímania a náchylnosti nášho myslenia veriť v zázraky.

Pokiaľ to chce človek rozlúštiť, že ako to funguje, musí mať pevnú vieru, že toto veru nie je žiaden zázrak, a teda, že je to prirodzene vysvetliteľné. Teda, presný opak toho, čo “duchovní ľudia” predpokladajú: nie viera v zázraky, ale naopak, viera v to, že žiaden “zázrak” nemôže existovať. No a potom použiť štandardné postupy: detailné sledovanie, porovnávanie, proste to, na čom stojí veda a zdravý rozum. Ale keď tu tá neviera v zázraky neexistuje, žiaden zdravý rozum nepomôže. Dokonca mám podozrenie, že ani “nestrannosť” nestačí… Musí tu byť skutočne pevná viera v neexistenciu zázraku.

Pre mňa bol toto kúzelný exkurz sebapoznania, a vôbec toho, ako mi funguje myseľ.