Lucida Intervalla

Je to zlé, alebo je to v poriadku?

Rozhodne by som sa takýmto ľuďom — prípadne sám sebe — nesmial, že sú prízemní. Ja na tom totiž nevidím nič zlé.

Každý sme na nejakej úrovni vývoja, na nejakej etape našej cesty. Dôležité nie je to, že chceme (len) oriešok, ale že ho chceme od Buddhu (prípadne od Krista, u kresťanov). T.j. od niekoho/níečoho, čo nám ponecháva ďalšiu cestu — ďalší vývoj — otvorenú, a nie od niekoho/niečoho, čo by nám ďalšiu cestu zablokoval/zablokovalo.

A nevidím ani nič zlé, keď — až po určitú úroveň vývoja — sme lákaní takýmito malými “orieškami”. Nejak treba odštartovať, a tak, ako malé dieťa je motivované pochvalami aj za — z hľadiska nás dospelých — malé úspechy, táto fáza je nutná, lebo až po jej zvládnutí je možné prejsť na náročnejšie úlohy.

Takže, aj keď moja prvá reakcia na tento obrázok bol úsmev, v skutočnosti je to vlastne zrkadlo, nastavené nám samým. Jednoducho, takíto sme aj my.

Čo je takým orieškom pre mňa?

Nepochybne je ním skľudnenie, duševná uvoľnenosť a relaxovanosť, koherencia mysle. Skutočne badateľne stuhnem, keď niekoľko dní nemeditujem či necvičím, a rozdiel medzi obvyklým stavom a tým skľudneným je tým výraznejší, čím som starší. Jedná sa zrejme o súbeh toho, že meditujem už pomerne dlho a toho, že s príbúdajúcim vekom prirodzená pružnosť a relaxovanosť klesá.

Je mi jasné, že toto je len prechodný stav, ale netuším kedy –a či v tomto živote — sa posuniem ďalej. Isté je len to, že v súčasnosti blúdenie mysle, chaotičnosť nie je pre mňa ani príjemná, ani prirodzená či normálna. Skôr či neskôr ju rozoznám aj v bežnom živote, a hneď hľadám spôsob, ako sa z tohoto stavu dostať.