Omezení lidé obviňují jiné.
Průměrní lidé obviňují sami sebe.
Moudří považují každé obviňování za pošetilost.
Epiktétos
Úžasné, ako sa občas myslitelia, pochádzajúci z rôznych tradícii a časov, myšlienkovo stretnú.
Tento výrok je podľa mňa presne to, čo sa doporučuje v yoge: nehodnotiť, netúžiť ani neodmietať ani nerozlišovať, v ideálnom prípade “mať to za sebou“.
Toto je presne príklad na nerozlišovanie.
Nie je to ale zadarmo: človek musí byť duševne fit, a mať dostatok energie, aby vedel odolať obviňovaniu. Je to ako kráčanie po hrane: keď je človek fit a má dostatok energie-odvahy, tak sa to dá, ináč skončí v “stave s najnižšou potenciálnou energiou”… Alebo ako som to napísal inde: “Treba prestať odmietať negatívne veci a naopak prestať vítať príjemné či priaznivé: v skutočnosti netreba ani jedno, ani druhé; treba byť pri oboch bdelý. Čo najostrejšie bdelý.”
V tejto súvislosti si spomínam na peknú historku z Merežkovského knihy o Leonardovi da Vincim: rozzúrený florentský dav práve vešal na námestí Savonarolu — a Leonardo stál na moste, a pokojne kreslil skice toho, čo videl.
Presným opakom toho sú ľudia postihnutí jednostrannou (čo aj výkonnou) mysľou, bez rovnováhy, plní nenávisti, ktorí však dostanú možnosť jednať.To je najväčšie nešťastie a zdroj všetkých problémov v spoločnosti. Lenže, zdá sa, k jednaniu je potrebná práve taká jednostrannosť a nevyrovnanosť mysle.
Pokiaľ ide o mňa, moja najčastejšia reakcie je obviňovanie seba (resp. ani nie tak sebaobviňovanie, ale hľadanie, kde som mohol chybu urobiť ja — toto je podľa mňa “choroba z povolania”), ale druhá — s malým odstupom — najčastejšia reakcia je že nehľadám “kto to zavinil”, ale “akým mechanizmom, postupom sa daný problém vytvoril”. V každom prípade je to lepšia a hlavne užitočnejšia stratégia: je väčšia pravedpodobnosť, že sa problém vyrieši, lebo ľudia spolupracujú, a spoznanie mechanizmu, ktorý vedie k zlyhaniu zabráni s veľkou pravdepodobnosťou jeho opakovaniu v budúcnosti.
