V podstate išlo o to, že pri nácviku potlačovania vzbury vo väznici, sa dozorcovia (rozdelení v rámci nácviku do dvoch skupín: “väzňov” a “dozorcov”) natoľko vžili do svojej úlohy, že sa pobili.

Samozrejme, prvá reakcia je, že sa človek pousmeje… Pri hlbšom zamyslení si spomenie na Zimbardov pokus, a uvedomí si, že to asi nie je len nejaká povrchná náhoda.

No a pri ešte hlbšom zamyslení dochádzam k tomu, že sa možno jedná o jeden zo základných mechanizmov našej inkarnácie: dlhou reťazou našich reakcií na aktuálne okolie počnúc narodením , končiac snáď smrťou sa postupne stále viac a viac stotožňujeme s určitou konkrétnou rolou v našom živote. Keby som sa bol narodil a bol vychovaný v anglickej kráľovskej rodine, bol by som (= cítil by som sa) princom. Keby na dedine v Afganistane, tak by som bol (= cítil by som sa) fanaticky veriacim muslimom. Je to akoby som bol pod vplyvom nepretržitej a neutuchajúcej hypnózy, resp. sugescie. Neustále korekcie (najprv zo strany rodičov, potom ostatných detí, školy, či pracovného a rodinného okolia) vedú k tomu, že sa vytvorí osobnosť, t.j. určité presvedčenie o sebe samom, svojich kvalitách. Je to niečo podobné, ako keď je dieťa vtiahnuté do hry. Akési obmedzenie širšieho vnímania, a jeho filtrovanie tak, aby zodpovedalo danej úlohe, danej roli, danej hre.

Trochu mi to pripomína i kmeňové buňky: tie sú tiež na počiatku života absolútne plastické, a postupne sa špecializujú, takže vlastne moje terajšie buňky majú pevne stanovenú, fixnú úlohu, aj keď dakedy, prapôvodne vznikli z kmeňových buniek.

Zaujímavé je, že tento mechanizmus pôsobí úplne “bezostyšne”. Pod tým rozumiem určitú drzosť života, že napriek tomu, že viem, že kedysi, povedzme v detstve, som bol niekým iným — mal som odlišné záujmy, preferencie, bolesti a radosti, napriek tomu mi drzo do očí tvrdí, že som bol neustále taký, ako som teraz, t.j. mám pocit kontinuity existencie.

Ja vlastne celkom chápem že si nespomíname na naše minulé životy. Je to presne tak, ako je to so spomínaním v tomto živote. Lebo, koľkokrát si spomenieme na udalosti povedzme spred desiatich rokov? A koľko si z nich pamätáme, resp nie pamätáme (to asi všetky), ale vieme si vyvolať, sprítomniť? A to ešte nehovorím o veciach, na ktoré si nechceme spomenúť (napr. že sú príliš traumatizujúce). Aj čo sa týka udalostí nášho života je naša pamäť deravá ako rešeto, tak prečo by mala byť lepšie čo sa týka minulých životov?

Ešte inými slovami, ozaj je asi pravdivé učenie, že vlastne nič také, ako “ja” neexistuje, nanajvýš existuje rad stotožnení s určitými rolami a vlastnosťami a ani jedno z tých stotožnení nie je pravejšie, ako niektoré iné. Kým sa tí dozorcovia mlátili, boli “väzňami” a “dozorcami”, a neboli “pravejšími” ani ako väzni ani ako dozorci.

V čom spočíva v takomto prípade “Prebudenie”? Asi najlepšie sa to dá formulovať negatívne: “NIE som väzňom”, “NIE som dozorcom”. Ale pozitívne (napr. “som v skutočnosti X.Y.” alebo “som v skutočnosti Duša”), je vlastne len prijatie inej roly, inej úlohy. Podobne, ako keby si “väzeň” povedal, že “som dozorcom”. Bolo by to len nahradenie jedného sebeklamu iným. Néti, néti… Ale má táto cesta koniec? Kým, čím zostanem, keď vyeliminujem všetky roly, keď sa dostanem na jej koniec?